Mária Terézia
Jej
meno je na Záhorí späté najmä s Holíčom a holíčskym kaštieľom
a potom so Šaštínom. V Holíči sa dodnes hovorí, "to bolo ešte
za Márie Terézie" (teda už dávno).
V roku 1736 získali Holíč s kaštieľom
a panstvom František Lotrinský a jeho manželka Mária Terézia. Tu
spolu so svojim dvorom trávili, nie priveľmi ďaleo od rušnej Viedne,
chvíle odpočinku, najmä v letných mesiacoch. O pobytoch Márie Terézie
v Holíči, ale aj v susednej Skalici, v Šaštíne či iných obciach
holíčsko-šaštínskeho panstva, sa v populárnej i odbornej literatúre
píše veľmi málo. Jednou z príčin je aj už desaťročia neutešený
stav kedysi honosného holíčskeho kaštiela, letného sídla cisárskej
rodiny, ktorý napriek nemalým investíciám, ktoré doňho štát vložil
iba nedávno, leží ladom, turistickému ruchu neprístupný a tak sa
vytratil zo všetkých sprievodcov i zoznamov slovenských hradov a kaštieľov.
O pobyte Márie Terézie v Holíči
koluje dodnes medzi obyvateľmi aj susedných obcí viacero legiend. Nie
každú z nich možno zverejniť a to nielen s ohladom na hodnovernosť.
Pozornosť vzbudila ako prvá rakúska panovníčka - žena, matka 16
detí, z toho 11 dcér. Známa bola jej obľuba koní, čomu nasvedčuje
aj stavba žrebčinca v Kopčanoch. Rada sa však zabávala i na maškarných
plesoch a báloch a rada sa pekne obliekala. Súčasníci jej však vytýkali,
že sa nikdy nenaučila spisovne hovoriť nemecky, i svoju korešpondenciu
viedla vo viedenskom nárečí a to napriek tomu, že ovládala taliančinu
a dobre hovorila i francúzsky, taliansky a španielsky.
Mária Terézia sa narodila 13. mája
1717 vo viedenskom Hoffburgu ako najstaršia dcéra panovníckej
rodiny. Jej rodičia cisár Karol VI. a jeho manželka Elisabetha
Christina by sa viacej potešili synovi, ako očakávanému následovníkovi
trónu. o sa však nestalo ani neskôr, ďalšie deti boli taktiež dcéry.
V rozpore s európskym a najmä s rakúskym obyčajom jej otec, aby
svojmu rodu zabezpečil nástupníctvo, vyhlásil tzv. pragmatickú
sankciu, podľa ktorej nástupnícke právo prešlo na jeho najstaršiu
dcéru. Máriu Teréziu - budúcu panovníčku vychovávala grófka
Karolína Fuchsová. Mária Terézia ju považovala za svoju druhú
matku. Od šiestich rokov sa jej výchove venovali tiež jezuiti. Popri
jazykoch sa učila i dejiny, matematiku, kreslenie, najviac však
inklinovala k tancu a hudbe. Aj neskôr, ako rakúska cisárovná si
rada zaspievala duet so svetoznámymi opernými spevákmi, napr. roku
1739 vo Florencii s tenoristom J.F.Tenduccim. Láska k hudbe a k divadlu
bola rodinou tradíciou. Vlastné divadlo mali habsburgovci aj vo
Viedni. Učiteľom hudby Márie Terézie bol hudobný skladateľ
Wagenseie. V jej vzdelaní však chýbalo to, čo mala ovládať ako budúca
panovníčka. Karol VI. spočiatku predsalen dúfal, že bude mať mužského
potomka.
Dobové vyobrazenia a opisy hovoria
o Márii Terézii ako o veľmi peknej, vysokej štíhlej žene s okrúhlou
tvárou a jemnou bielou pleťou. Bola modrooká a svetlovlasá a
pozornosti neušlo ani výrazné poprsie. Ako nástupkyňa po Karlovi
VI. mala málo možností vybrať si ženícha. jej budúci život bol
štátnou záležitosťou. Napriek tomu jej manželstvo s Františkom
Lotrinským uzavreté 12. februára 1736 bolo nielen veľmi výhodné z
hľadiska mocenských záujmov Rakúska, ale aj z hľadiska obidvoch manželov,
ktorý napriek neskorším manželským aférám tvorili harmonický pár.
Už 6. februára 1737, teda takmer presne o rok sa mi narodila prvá dcéra
Mária Alžbeta, ktorá však o necelý polrok zomrela 6.októbra 1738
sa Márii Terézii narodila ďalšia dcéra a 12. januára 1740 opäť
dcéra, ktorá však žila iba jeden rok. Tri dcéry budúceho kráľovského
páru vzbudili veľmi nepriaznivý ohlas v monarcjii, ktorú iba čakali
problémy s nástupníctvom po Karolovi VI., ktorý sa nedočkal mužského
potomka. V tom čase však ani jej manžel František Lotrinský
neprispel k ich popularite, nielen tým, že z vojnových ohnísk vtedajšej
monarchie sa zo "zdravotných dôvodov" radšej vzdialil do
bezpečnejšej a zaujímavejšej Viedne, ale aj tým, že začal
prejavovať zvýšenú náklonnosť k dvorným i ostatným dámam, čo
mu vraj manželka oplácala obdobným spôsobom. Koľko je na tom skutočne
pravdy, ťažko možno dnes vypátrať, k šíreniu podobných povestí
bezpochyby prispeli problémy, do ktorých sa monarchia dostaal po smrti
Karola VI., i počiatočné nie zrovna najprívejtivejšie prijatie
panovníčky, ktorá nielen že pripravila o trón svojich mužských príbuzných,
ale ako osoba vzdelaná a ako tomu nasvedčujú viaceré jej činy aj múdra,
sa pustila do prestavby monarchie, ktorú hospodársky i vojensky začali
výrazne predbiehať iné európske mocnosti.
22. novembra 1740 bola korunovaná na
rakúsku arcivojvodkyňu vo Viedni (lebo Rakúsko nebolo kráľovstvom),
25. júna 1741 na uhorskú kráľovnú v Bratislave (korunovačným
chrámom bol dóm sv. Martina a súčasťou ceremoniálu bola aj jazda Márie
Terézie an bielom koni na korunovačný pahorok, ktorý sa nachádzal
na námestí Ľ.Štúra) a 12. mája 1743 bola korunovaná aj za kráľovnú
českú. Súčasťou korunovačných slávností v Prahe bolo napr.
popri bohatej hostine aj divadelné predstavenie. Neola to iba otázka
prestíže, ale ako tomu nasvedčujú aj neskoršie správy, bola to súčasť
spôsobu života Márie Terézie a jej manžela. Divadelné predstavenia
pre panovnícky pár sa od roku 1746 po celé desaťročie usporiadavali
aj v holíčskom kaštieli. Mária Terézia zdedila veľmi pestrú
monarchiu a to nielen po národnostnej stránke, čo v tom čase nebolo
väčším problémom, ale najmä zo strany vnútornej správy. Každá
časť monarchie sa riadila vlastnými zákonmi a obyčajmi, z toho vyplývali
aj rozdielne práva panovníčky. Reformy Márie Terézie, ktorých
ideovým otcom bol baron Haugwitz, usilovali z tejto rozmanitej
monarchie vytvoriť pomerne jednotný a silný štát s početnou
bojaschopnou armádou (cca 110.000 mužov), čo nebolo možné bez finančného
zabezpečenia. Jedným z najdôležitejších krokov bolo preto uskutočnenie
daňovej reformy. Za tým účelom bol preto vykonaný súpis všetkej
pôdy, aj pôdy cirkvi a šľachty v Česku a Rakúsku. V
oblasti cirkevnej správy podporila rast farností (každý kostol usel
byť maximálne hodinu pešej chôdze od najvzdialenejšej obce) a to na
úkor mníšskych rádov. Tvrdo vystúpila procesom s čarodejnicami,
ako proti povere. V roku 1756 nariadila vykonať kontorlu cirkevného
majetku, stanovila taxy na cirkevné poplatky, nariadila zrušiť vyše
20 cirekvných sviatkov, obmedzila vplyv cirkvy a najmä jezuitov v školstve,
vykonala reformu vysokého i stredného školstva atď. To všetko bolo
výsledkom snahy o hospodárske pozdvihnutie štátu, lebo Mária Terézia
a okruh nových štátnych funkcionárov a poradcov okolo nej si
uvedomovali, že štát môže byť len natoľko silný, nakoľko má
zdravé, vzdelané a kvalifikované pracovné sily. Bez nich, bez
dostatočnej hospodárskej produkcie, nebolo možné vybudovať ani
centrálnu štátnu správu, ani početnú bojaschopnú armádu. To všetko
sa dialo prirodzene na úkor dovtedajších zvyklostí a narážalo na
odpor konzervatívnej časti obyvateľstva, najmä šlachty a cirkvi,
ktorá si bola vedomá ohrozenia svojich privilégií. O progresívnosti
reforiem i ich skutočnom význame pre život obyvateľstva svedčia
napr. pomery v holíčskej fajansovej manufaktúre, kde už v prvej
polovici 18. storočia existovalo zdravotné, nemocenské a sociálne
poistenie a to sčasti povinné a diferencované podľa príjmov
zamestnancov. Podobná situácia bola aj na c. k. majetkoch na holíčsko-šaštínskom
panstve. Z ďalších reforiem možno menovať menovú reformu (toliarová
zmena), rozvoj pôšt. V roku 1754 bolo uskutočnené prvé sčítanie
obyvateľstva v monarchii atď.
Neočakávane zasiahla do života Márie
Terézie smutná udalosť - 18. augusta 1765 v predvečer svatdby
ich syna Petra Leopolda zomrel po návšteve divadla na srdcovú porážku
manžel František Lotrinský. Mária Terézia, ktorá tak rada
holdovala zábave si od toho dňa obliekla čierne šaty a odložila všetky
šperky. Nechala si ostrihať vlasy a každý mesiac osemnásteho navštevovala
po celých nasledovných 15 rokov, až do svojej smrti hrobku svojho manžela.
Jej spoluvládcom sa stal syn Jozef. To však už nebola harmonická
spoluvláda. Jozef II. bol prchkej povahy, málo prístupný u
kompromisom. Týchto 15 rokov spoluvlády bolo oznamenaných radom
nepokojov medzi širokými vrstvami obyvateľstva, nevoľníkmi, ktorí
sa dožadovali ešte výraznejších reforiem i upevňovaním vojenskej
sily štátu prostredníctvom budovania mnohých opevnení.
Na jeseň 1780 roku sa Mária Terézia
napriek svojmu zlému zdravotnému stavu zúčastnila poľovačky, po
ktorej v dôsledku prechladnutia 29. novembra 1780 zomrela. Pohreb vo
Viedni sa neobišiel bez incidentov. Namiesto očakávaných sĺz Viedenčania
vyjadrovali svoju nespokojnosť so zosnulou panovníčkou takým spôsobom,
že proti nim zakročilo i vojsko. Ani pápež neodslúžil za paniovníčku
omšu, ako bývalo po stáročia zvykom.